07júl

20 tragikomických dní na ARO

Tento blog začnem tam, kde som skončila ten predošlý. Ak vás teda zaujíma, ako som sa dostala do tohto bodu, prečítajte si príspevok Ako som prestala dýchať, kde sa dozviete znepokojujúcu pravdu o časti slovenského zdravotníctva.

Prebudenie sa z anestézie bolo úspešné až na druhý krát. Samozrejme som sa zobudila aj na ten prvý pokus, ale vtedy som si ešte neuvedomovala, že prešiel nejaký čas, preto som okamžite upadla do akéhosi šoku a po spustení všemožných červených alarmov ma radšej znovu uspali. Anestézia totiž nie je vôbec ako vo filmoch, kde sa večne hlavnej postave niečo sníva alebo akosi astrálne cestuje – to si bez otráveného pretočenia očami môže dovoliť naozaj iba Doctor Strange. Nie je to ani ako bezsenný spánok, pretože aj počas neho mozog nejako vníma plynutie času. Anestézia je v skutočnosti ako žmurknúť a ocitnúť sa na inom mieste a medzi inými ľuďmi. A rozrezaná a na veselých liekoch, ktoré premenia hlbokého introverta na otvoreného extroverta.

Keď som sa teda zobudila pokojne, pri mojej posteli stála mladá (tuším, nemala som okuliare) tmavovlasá sestra, ktorá ma ihneď príjemne prekvapila svojím prístupom. Vykajúc mi vysvetlila, čo sa stalo – že som prestala dýchať, dali mi tracheostómiu, napojili ma na dýchací prístroj a nemôžem hovoriť (pretože ja, génius, som jej išla rovno odpovedať). Hovorila ku mne ako ku každej inej dospelej osobe, ktorá rozumie základným medicínskym pojmom, čo ma najmä po zážitkoch z predchádzajúcich dní dosť upokojilo. No z časti za to mohli aj tie veselé lieky.

Potom mi povedala, že ich moja mama donútila podložiť mi hlavu a nohy mojimi vankúšmi. Tá predstava ma ešte dodnes rozosmieva, hlavne keď mi mama tvrdí, že vôbec nie je ako Maya DiMeo zo seriálu Speechless. Ak ten seriál nepozeráte, robíte chybu, ale o tom ešte niekedy napíšem.

A na záver mi sestra oznámila, že ma o chvíľu prevezú naspäť na Zobor na oddelenie ARO, kde ma už rodičia čakajú. Už keď som pomyslela na to, že ľudia, ktorí nemajú ani poňatia, ako zaobchádzať s mojím deformovaným telom, ktorému každý nesprávny pohyb môže minimálne natiahnuť šľachu, nebolo mi všetko jedno. Ale koniec koncov po tom, čo som predtým prežila, sa už toľko nemohlo stať. Veď o bolesť sa postarajú lieky a zadusiť sa už nemôžem, však? Však?

Zanedlho prišli traja sanitári – starší pán (šofér), mladý pán tmavšej pleti a staršia pani, ktorá sa mi prihovorila slovami: „My sme taká veselá kopa, s nami bude po ceste sranda.“ A to teda bola neskutočná sranda, doslova nezabudnuteľná.

Keďže som bola napojená na pľúcnu ventiláciu veľkosti chladničky, museli ma pripojiť na prenosný prístroj z doby kamennej. To by vôbec problém nebol, pretože prístroj napriek svojej hnedej farbe, ktorú určite nemal od výroby, dýchal dobre. Teda dýchal by dobre, keby si Veselá kopa nemyslela, že je dobrý nápad najprv ma naň pripojiť a až potom zisťovať, ako sa vlastne zapína. Našťastie ich tá tmavovlasá sestra čoskoro zbadala, odstrčila ich ruky, ktoré stláčali každý gombík na prístroji okrem toho správneho, a bez zaváhania prístroj zapla. Veselej kope toto bolo náramne vtipné, aj keď sa nikto iný nesmial.

Následne ma spoločnými silami so sestrou preložili na pojazdné nosidlá a sestra trojici sanitárov podala moje vankúše, vraj moja matka trvala na tom, aby som nimi bola podložená. Vtedy uvidela Veselá kopa príležitosť na ďalší zo svojich skvelých nápadov. Jeden zo sanitárov zdvihol opierku hlavy nosidiel a druhý mi dal vankúš, ktorý patril pod krk, pod temeno. Keď som mala hlavu v pravom uhle voči telu, Veselá kopa si povedala, že to je perfektné a ideme. Vôbec im nebolo divné, že padám do každej strany aj na rovnej zemi, nie to ešte počas jazdy na hrboľatých cestách. Ale tak čo už, nemohla som hovoriť, vydržala som.

Za zdanlivo nekonečný čas sanitka zastavila pred nemocnicou a ja som sa nemohla dočkať, kým ma položia do postele a mama ma upraví do pohodlnej polohy. O niekoľko sekúnd som však dokázala myslieť iba na to, či sa tej postele vôbec dožijem. Šikovný mladý sanitár totiž pri vystupovaní zo sanitky drgol do prístroja, akoby mal dvesto kilov a nevmestil sa cez dvere, tým odpojil hadicu a prístroj prestal dýchať.

Nikto okrem mňa si isteže nič nevšimol, Veselá kopa mala príliš veľa práce so smiatím sa na úplne čomkoľvek ako publikum zlého sitkomu. Preto som sa snažila striedať všetky možné výrazy tváre, aby som len upútala ich pozornosť. Keď sa mi to konečne podarilo, zastavili, spoločne sa zamysleli, čo z ich strany zrejme vyžadovalo veľa námahy, a usúdili, že sa nič nedeje, iba sa bojím. Veselá kopa preto ležérnym krokom pokračovala v ceste a ja som pokračovala v tvárovej gymnastike. O niekoľko krokov si Veselá kopa zmyslela, že ma radšej skontrolujú, lebo už som asi menila farbu. Takže sa pozreli na prístroj, zistili, že nedýcham, a začali uvažovať, kde môže byť príčina. Bolo to ako sledovať čiernu komédiu, v ktorej hlavných úlohách účinkoval Pat a Mat a ich nová sestra. Ale nakoniec na to prišli, zapojili hadicu tam, kam patrila, a opäť nasledoval veľký smiech. Veď dusiaci sa pacient je taký komický.

Napokon sme prišli k mojej nemocničnej posteli a sestry v mylnej domnienke, že Veselá kopa vie, čo robí, nechali sanitárov samých, nech ma preložia a prepoja na veľkú pľúcnu ventiláciu. Stalo sa, samozrejme, presne to isté ako na začiatku – najprv ma zapojili na vypnutý prístroj a až potom začali rozmýšľať, ako sa zapína. Po dlhej a neúspešnej chvíli si sestra, ktorá sa neskôr stala mojou najobľúbenejšou sestrou na ARO, s nevierou pribehla a prístroj zapla. A tak sa začal iba môj prvý z dvadsiatich dní na ARO.

Ak ste mali to šťastie a nikdy ste neboli na ARO, či už ako pacient, alebo na návšteve blízkeho, je to skratka Anestéziologicko-resuscitačného oddelenia, kde ležia z drvivej väčšiny dôchodcovia v kritickom stave a často tam trávia svoje posledné týždne. Asi preto si niekto myslel, že je vhodné umiestniť jediné okno vo veľkej izbe so všetkými pacientmi tak, aby mali výhľad na cintorín. Je to úžasné na psychiku.

S takýmto prístupom k mentálnemu zdraviu pacientov teda nie je prekvapením, že zdravotnícky personál nezaujíma ani ich dôstojnosť a nechajú ich po celý ich pobyt kompletne nahých, iba zakrytých plachtou.

A popri tom sú na ARO problémy prístupu jednotlivcov, ako napríklad fakt, že síce sú na smene dve sestry maximálne na päť pacientov, ale akýmsi spôsobom nemajú celý deň čas nakŕmiť ani jedného z nich. Teda ak o pár dní nezistia, že ste otec slávneho hokejistu, potom okolo vás skáču, aj keď netreba. A občas vás ako bonus priotrávia kyslíkom.

Keď som si na tento systém, typický pre slovenské zdravotníctvo, zvykla, mala som pocit, že prežívam stále ten istý deň a tú istú noc dookola. Spočiatku som si čas skracovala iba extrémne pomalou a frustrujúcou komunikáciou s rodičmi pomocou žmurkania a večer počúvaním sestier, ako ohovárali jedna druhú a všetkých naokolo. Pravdepodobne si mysleli, že moje dvere súkromnej izby sú bezpečné, pretože postihnutý človek nebude schopný rozumieť obsahu ich slov a už vôbec to na druhé ráno nevyžmurká mame do tabletu, aby reč nestála. Mysleli si zle.

Neskôr som ťažkopádne začala klikať do počítača, písala som si s priateľmi a stiahla som si program, ktorý prečíta napísaný text, aby som mohla efektívnejšie obťažovať mamu. Tento program som neskôr využila na oveľa lepší účel, ale k tomu sa dostanem.

V jednu noc mala službu sestra, ktorú budeme volať Františka, pretože škaredšie meno mi momentálne nenapadá. Sestra Františka bola nepríjemná už predtým, a to úplne zakaždým, keď ju moji rodičia ohlásili, že napríklad potrebujem prelepiť kanylu v stehne alebo nejakú podobnú z minima činností, ktoré okolo mňa nemohli robiť. V noci so mnou však nemali dovolené zostať, preto mi môj vynaliezavý otec vyrobil pípač, takže mi stačilo pohnúť palcom, aby som zavolala sestru. Lenže neprítomnosť rodičov znamenala aj to, že sestra Františka svoj neustály hnev na celý svet nemusela zdržiavať.

V tej dobe bola moja chrípka, ktorá pravdepodobne prerástla do zápalu pľúc, stále v plnom prúde, preto mi bolo treba odsávať tracheostómiu dosť často. A áno, nechať si vsúvať hadičku do priedušnice približne desaťkrát za deň je skoro také nepríjemné, ako si myslíte. Keď ma hlieny začali dusiť, zapípala som a na moje nešťastie prišla sestra Františka, ktorá ma odsala štýlom „aby sa nepovedalo“, čiže sa hadička s mojimi pľúcami takmer ani nevidela a skoro všetky hlieny vo mne zostali. Po tom, ako odišla z mojej izby, som počula, ako kričí po bezmocných starých ľuďoch vo vedľajšej miestnosti – nezabudla ani na občasný vulgarizmus a trieskanie s ktovie čím, pretože vraj nechceli spať. Neviem, podľa akej logiky im jej správanie malo pomôcť spať, ale sestra Františka bola skôr nepríčetná ako logická.

Zanedlho som sa začala dusiť hlienmi znova, ale druhá sestra na smene sa odmietala postaviť, preto opäť prišla sestra Františka. Tento raz ma neodsala, iba tresla dlaňou po nočnom stolíku, potom tresla dverami a odišla. Počkala som, kým sa aspoň na chvíľu utíši krik na pacientov vedľa a zazvonila som znova, pretože som už vážne potrebovala pomoc. Sestra Františka ešte raz prišla, tresla do nočného stolíka, hrozivým krokom mi prešla pred tvár a zvrieskla vety: „Čo do [ženského pohlavného orgánu] zas chceš? Nebudem ťa furt odsávať!“

Potom, samozrejme, odišla a už sa po zvyšok noci nevrátila, nech som pípala ja, alebo alarmovala moja pľúcna ventilácia, pretože som sa topila vo vlastných hlienoch. Prístroj ma našťastie nenechal udusiť sa, takže som bola nútená vydržať to približne deväť hodín. Neviem to nazvať inak ako týranie.

Hneď ako sa vymenili smeny, zapípala som a prišla ku mne sestra, ktorá podľa môjho stavu okamžite pochopila, čo sa dialo. S nezvyčajnou hrôzou v očiach sa ma spýtala, či ma nikto celú noc neodsal, na čo som zažmurkala dvakrát, čo znamenalo áno. Neváhala, odsala mi pľúca a poriadne ma poutierala, aj aby ma mama tak nemusela vidieť.

Mame som to však napísala, keď za mnou ráno prišla, čo okrem prirodzeného hnevu oboch mojich rodičov vyústilo v niekoľko zábavných situácií. Najprv to za mnou prišla žehliť vrchná sestra. Zo začiatku som si o nej myslela, že to bude fajn žena, veď mala moderné biele vlasy a to sa všeobecne na Slovensku veľmi nevidí, tak na mňa pôsobila pokrokovo. No, nebola to žiadna zaklínačka, ale výnimočne nesympatická osoba, ktorá sa vyjadrovala tónom a spôsobom teenagerky, veľmi túžiacej zapadnúť do Bratislavy. Lenže ona bola čerstvá tridsiatnička v Nitre. Jej riešením bolo doslova mi povedať, aby som z toho nerobila vedu, veď sa nič nestalo.

Vtedy som jej , isteže, nemohla odpovedať, a tak som jej do toho programu, ktorý číta text, napísala dlhý odsek, obsahujúci napríklad slovné spojenie „zanedbanie starostlivosti“, a zakončený poslaním ju do toho istého miesta, ktoré predtým spomenula sestra Františka. Poprosila som mamu, aby mi ju zavolala naspäť, a spustila som čítanie. Pri poslednej vete vrchnej sestre zamrzol jej samoľúby úsmev, pokúsila sa odpovedať niečo vtipné, no svoj výraz tým neprekonala. Ako sa na druhý deň ukázalo, týmto som nepobavila iba rodinu a priateľov, ale aj primárku tohto oddelenia, ktorá ma prišla osobne pochváliť.

Keď mala sestra Františka službu nabudúce, bol deň, preto ju vrchná presvedčila, aby sa mne aj mojej mame prišla ospravedlniť. Ona však asi pochopila, že sa má uchádzať o nomináciu na Oscara. Prišla do mojej izby s usedavým plačom, no zrejme jej vypadol scenár, pretože najskôr tvrdila, že to nie je pravda a pýtala sa, prečo klamem, potom sa zase ospravedlňovala a prosila nás, aby sme ju nedali vyhodiť, a ešte zopár krát tieto dve verzie prestriedala, pričom zakaždým pridala nové osobné detaily, prečo je vlastne ona tá obeť. Zo začiatku to predstavenie bolo aj vtipné, no postupne prešlo do natoľko trápneho, až sme sa začali pozerať všade inde len nie na ňu, a tak odišla.

A tým moje najhlavnejšie zaujímavosti z ARO skončili. Potom mi už len dodali vlastnú domácu pľúcnu ventiláciu – môjho nového životného partnera, a poviem vám, že to bola láska na posledný výdych. Skoro celý ďalší vyčerpávajúci týždeň moji lekári hľadali ten správny rytmus pre mňa. Síce na to väčšinou išli metódou pokus-omyl, avšak nakoniec našli ten perfektný a konečne som mohla ísť domov.

Petra Halmešová je 22-ročná mladá dáma so spinálnou svalovou atrofiou. Je autorkou blogu ŽivotplnýSMAgie.sk

Written by Petra Halmešová

About the Author

Copyright © 2016 www.belasymotyl.sk | Všetky práva vyhradené | Created by miroko.sk