Odmalička je odkázaná na vozík. Napriek tomu skončila strednú umeleckú školu a jej život vďaka dobrým ľuďom získal nový rozmer

 

Osud sa s Vierkou Hriňákovou (20) nemaznal. Keď mala rok, lekári oznámili jej mame hroznú diagnózu: dievčatko má svalovú atrofiu a nebude chodiť. Odvtedy sa neodmysliteľnou súčasťou jej života stal invalidný vozík. Postupne sa jej krivila chrbtica, oslabovali svaly. Ťažko sa jej hovorí aj dýcha. Našťastie, rukami a prstami môže hýbať. O svojej vážnej chorobe sa snaží nerozmýšľať, berie ju ako fakt a  nešpekuluje nad tým, prečo sa to stalo práve jej a čo bude neskôr. Je vďačná za každý deň života a užíva si ho, ako sa len dá.

LEN S VÝŤAHOM

Po deviatej triede sa rozhodovala, čo ďalej. Musela ukončiť desaťročnú dochádzku, ktorá je zo zákona povinná nielen pre zdravé, ale aj hendikepované deti. „Nikto nám nevedel poradiť, na akú strednú školu by sa mohla prihlásiť. Uvažovali sme o poľnohospodárskej, ale zistili sme, že nie je bezbariérová. Potom sme sa dozvedeli, že Stredná umelecká škola v Kežmarku má výťah,“ spomína mama Viera. Riaditeľka Ing. Marta Perignáthová súhlasila a tak dievčina nastúpila do prvého ročníka študijného odboru propagačné výtvarníctvo: „Pôvodne mala školu navštevovať len rok, ale tak sa jej u nás páčilo, že vydržala celé štyri roky. Dohodli sme sa, že nebude maturovať, lebo to pre ňu nebolo podstatné. Dôležitá bola sociálna integrácia, chceli sme, aby sa pohybovala medzi rovesníkmi a neostala v izolácii na dedine, kde žijú jej rodičia.“

Začiatky neboli ľahké ani pre ňu, ani pre učiteľov a spolužiakov. „Najprv sme nevedeli, čo s vozíkom. Výťah v škole síce máme, ale vchody do tried nie sú bezbariérové. Náročné je aj presúvanie sa po budove. Nemáme totiž klasické triedy, odborné učebne a ateliér sa nachádzajú na troch poschodiach. Ani lavice nie sú prispôsobené na nič väčšie, ako je ľudské telo,“ hovorí Vierkin bývalý triedny učiteľ PaeDr. Peter Paľonder.

 DOBRÁ ATMOSFÉRA

Vierka sa však postupne stala tmeliacim prvkom kolektívu. „Trieda bez nej by bola iná ako bola s ňou. Žiaci sa naučili brať telesne postihnutú spolužiačku ako seberovnú a pomáhať jej. Hoci nie všetci boli rovnako ochotní. Ale keď videli, aká je usilovná a vždy pripravená na vyučovanie, aj oni sa viac snažili. Myslím si, že aj vďaka nej sa mnohí z nich dostali na vysoké školy alebo sa uchytili v zahraničí. Len sa málokto hlásil na úrade práce.“

Na umeleckej škole prežila krásne štyri roky. Na vyučovanie ju vozila mama na upravenej škodovke. Našťastie, dedina Tvarožná, kde Hriňákovci žijú, je od Kežmarku vzdialená len pár kilometrov. „Cítila som sa tam veľmi dobre. Učila som sa v rámci svojich možností kresliť a maľovať, vyrábala som rôzne umelecké výrobky zo sadry, šperky a obrázky. Čo mi nešlo, som nerobila, napríklad, keď spolužiaci kreslili celé postavy. Samozrejme, kreslila som za stolom, nie pri stojane,“ usmieva sa Vierka. Triedny učiteľ  dopĺňa: „Vyberala si predmety, ktoré ju zaujímali a ktoré zvládala. Študijný plán sme jej upravili na štyri hodiny denne a prispôsobili sme mu aj rozvrh celej triedy.“

OBETAVÍ

Riaditeľka a triedny učiteľ sa snažili pomáhať svojej zverenkyni aj cez rôzne projekty. Prostredníctvom istej nadácie zohnali peniaze na kresliace  potreby,  na benzín, počítač  s tlačiarňou a na návštevu divadelného predstavenia v Prešove. Práve to bolo pre Vierku obrovským zážitkom: „Dovtedy som v divadle nikdy nebola. Rodičia na to nemali peniaze a problém bol aj s dopravou. Muzikál, ktorý som vďaka učiteľom mohla navštíviť s ostatnými spolužiakmi,  bol úžasný,“ nadchýna sa. Pekné spomienky má aj na stužkovú. Krásne upravená, s manikúrou a v slávnostných šatách sa cítila ako elegantná dáma. „Zabávali sme sa  do druhej ráno. Aj som tancovala so stužkovým partnerom,“ pochvaľuje si.

Minulý rok školu skončila a jej vyhliadky nie sú ružové. Mladá žena so svalovou atrofiou nemá šancu zamestnať sa, ale nezúfa. „Je mi ľúto najmä za učiteľmi a atmosférou v škole, aj za pár spolužiakmi, ktorí na mňa nezabúdajú  a občas ma prídu navštíviť. Ale nenudím sa. Čítam, vyrábam sadrových anjelikov a obrázky servítkovou technikou, takže vlastne zužitkujem, čo som sa na propagačnom výtvarníctve naučila,“ vysvetľuje. Veľa času jej zaberajú každodenné procedúry, masáže a rehabilitácia, ktoré jej pomáhajú udržať si telo v akej-takej kondícii.

VEĽKÁ RODINA

„Chodím aj von, mám elektrický vozík, takže som samostatná. Ale zväčša ma sprevádza niektorá zo sestier, pre prípad, že by som niečo potrebovala,“ dodáva. So svetom ju spája internet a  sociálna sieť, bez nich by si život už nevedela predstaviť. Každodenný stereotyp jej spestrujú aj rehabilitačné pobyty v kúpeľoch. „Vždy sa na ne teším. Stretávam sa tam s mladými ľuďmi, ktorí tiež majú telesné postihnutie. Máme si čo povedať.“  Psychicky jej veľmi pomáha aj viera, ale do dedinského kostola chodí len v nedeľu. Príčina je prozaická a stretáva sa s ňou na každom kroku: „Dovnútra vedie veľa schodov, vždy ma musí niekto vyniesť.“

Ale ani doma, medzi štyrmi stenami, sa dievčina necíti osamelá. Pochádza z veľkej a súdržnej rodiny, má päť súrodencov. Najstaršia Zuzka je už síce vydatá a má dieťa, ale keď príde na návštevu, vždy sa venuje aj sestre. Simonka študuje na vysokej v Prešove a Lukáš pracuje v zahraničí. V rodičovskom dome žije ešte Katka, ktorá študuje na strednej škole v Kežmarku,  a desaťročná Anička. „Keď Vierka chodila do školy,  s úlohami jej pomáhali všetci súrodenci, ktorí boli  práve doma. Bola z triedy najpoctivejšia, nikdy sa nestalo, že by prišla bez domácej úlohy alebo pomôcok,“ prezrádza pyšná mama.

BOJ S ÚRADMI

Hriňákovci žijú v skromných pomeroch, lebo okrem Vierky je na invalidnom dôchodku aj jej otec. Mama nemôže pracovať, keďže sa od narodenia  stará o hendikepovanú dcéru. „Pri troške skromnosti z príspevkov vyžijeme,“ usmieva sa mama. Mne však úsmev zamrzne, keď mi prezradí, o aký mesačný príjem ide. Rozrátam si ho na každého člena rodiny a pomyslím si, že tá skromnosť musí byť obrovská. Ešte viac ma zamrazí, keď počúvam, čo všetko zažíva rodina pri komunikácii so štátnymi inštitúciami, ktoré by mali  ľuďom v núdzi pomáhať a nie komplikovať im aj už tak ťažkú životnú situáciu. Boj s často nezmyselnými zákonmi a neochotnými úradníkmi  pripomína súboj s veternými mlynmi.

„O asistenciu pre Vierku sme nežiadali, lebo nechcela cudzieho. Stáva sa totiž, že asistent je nespoľahlivý, alebo si s ním klient nerozumie. Pritom je absurdné, že ja nemôžem robiť vlastnej dcére asistentku, lebo som rodinná príslušníčka,“ hnevá sa pani Viera. Pridáva sa aj dcéra: „Do osemnástich rokov mi kúpeľné poukazy preplácala zdravotná poisťovňa. Teraz už nie. Keby nebolo občianskeho združenia, ktoré sa venuje ľuďom so svalovou dystrofiou a atrofiou, a dvoch percent z daní, ktoré pre mňa vyzbiera, nemohla by som si rehabilitačné pobyty dovoliť.“

POMOHLA NEOCHOTA

Niekedy  nezmyselné zákony rodine paradoxne aj pomôžu. „Vierke vznikol nárok na invalidný dôchodok, keď dovŕšila osemnásť rokov. Samozrejme, mne hneď znížili opatrovateľský príspevok. Čakali sme rok, kým nám peniaze  poslali. Nebolo ľahké vyžiť bez nich, ale keď nám ich spätne naraz vyplatili, nazbierala sa celkom slušná suma, ktorú by sme inak nikdy neušetrili. Uložili sme ich do banky a teraz máme finančnú rezervu,“ teší sa pani Viera.

Čerešničkou na torte je však „počítačová story“. „Trikrát sme podávali na sociálku žiadosť o príspevok na prvý počítač pre Vierku a trikrát nás odmietli. Napokon nám pomohli ľudia z jednej organizácie - tým, že nám nepomohli. Odpísali, že nám nemôžu finančne prispieť na počítač, lebo na to máme nárok zo zákona od štátu. Papier som zaniesla na úrad a počítač nám okamžite schválili.“

VYCHOVÁVAJÚ NÁS

Našťastie, vždy sa nájdu aj ľudia s citom pre ľudskosť, ktorí neochotu či sebectvo tých druhých vyvážia. „V našom regióne je ťažko presadiť sa s kvalitnou strednou školou. Väčšina detí chce ísť po skončení základnej školy študovať do väčšieho mesta, prinajmenšom do Popradu či Prešova. Ale nesedíme zo založeným rukami, snažíme sa vyhľadávať zaujímavé projekty a organizujeme odborné stáže  v cudzine, aby sme  boli pre žiakov a ich rodičov atraktívni,“ objasňuje Ing. Perighnátová.

Okrem Vierky umeleckú školu navštevovali a navštevujú aj ďalšie telesne postihnuté deti, autisti a žiaci s poruchami učenia. „Chceme dávať šancu aj chudobnejším a hendikepovaným deťom, lebo takých sa v našej spoločnosti málokto zastane. Často prídem domov z práce unavená a sťažujem sa, že ma niečo bolí. Ale potom si spomeniem na Vierku. Celý deň presedí vo vozíčku bez toho, aby sa mohla hýbať, napriek tomu sa nikdy nesťažuje a stále sa usmieva. Tieto deti to majú oveľa ťažšie ako my ostatní, napriek tomu sú oveľa zodpovednejšie a vedia sa tešiť zo života. Vlastne nás vychovávajú.“

zdroj: časopis Zdravie

Copyright © 2016 www.belasymotyl.sk | Všetky práva vyhradené | Created by miroko.sk